Nedávno si vykračujem po ulici spolu s mojou úžasnou kamarátkou. Normálne bolo aj krásne počasie, i zaspomínali sme si na naše bujaré detstvo. Reku, poznáte to, keď jeden povie príbeh o tom, ako pozeral Power Puff Girls a druhý hneď nato bez hanby: „Aj ja. Hrávali sme sa že sme ako ony a ja som bol tá modrá.“ Tá modrá bola z nich najroztomilejšia. Škoda, že som mužského pohlavia.
Tak podobne prebiehala aj už vyššie spomenutá diskusia za pochodu, i akýmsi nedopatrením sme sa dostali k, že ako sme si v minulosti robili posmešky z iných. Vraj povedz pena a bozkáva ťa holá žena. Ako taká holá žena vyzerala som však netušil. Iná reč je, keď poviete rúž, lebo vtedy sa pohlavia vymenia a bozkáva vás holý muž. Toho som si už ako tak vedel predstaviť, lebo občas som chodil s našimi na záchod do krčmy a tam sa to mužmi hemžilo.
Takýchto kvalitných rýmovačiek bolo neúrekom a dodnes by ma zaujímalo, že kto to vymyslel. Ja osobne to odhadujem na obdobie, keď vznikol rúž, lebo v období pred vznikom rúžu vás proste holý muž nemohol bozkávať, čo je vlastne aj logické. Ak ste boli vinárom a povedali ste strapec, tak vás bozkával holý chlapec, no stále to nebol muž. Z toho by sa teoreticky dalo odvodiť, že až príchod rúžu na svet spravil z nás chlapcov pravých mužov. Ale o inom som chcel.
Existuje totižto istá jedna básnička, ktorá ma v tom krásnom dni s úžasnou kamarátkou úplne uchvátila. Je to vlastne taký manifest alebo heslo anti-plagiátorskej pospolitosti. Pretože ak ste za mlada po niekom niečo opakovali, už ste počuli: „Opakovací papagáj, dobre sa mi napapaj, a keď budeš veľký, strč sa do polievky a z polievky do...a teraz prichádzajú dve verzie, pričom jedna nemusí hneď vylučovať druhú. Papagáj mohol teoreticky ísť z polievky na vežu, no tam by mu odrezali hlavu, čo je dosť choré. Druhá možnosť je, že papagáj išiel do blata a stala sa z neho lopata, čo je však absurdné.
Preto som na to musel ísť logicky a postupne som si to celé rozobral. Papagáj je v pohode, tie často opakujú slová. Aj sú veľmi hladné, čiže o to, či sa dobre napapal, by som sa neobával. Prirodzený vývin papagája ho doslova núti stať sa veľkým, čiže veľký bez debaty môže byť. Ale tu prichádza prvý problém. Prečo by sa strkal do polievky. Ako, mohol to odkukať od kamarátky sliepky, ale tá tiež do hrnca nejde dobrovoľne. A zas nastáva problém, že on z tej polievky môže odísť, dokonca sa to od neho očakáva a kam odchádza?
Ak by šiel na vežu, tak ho čaká istá smrť. Lenže nezabúdajme, že treba napísať o akú vežu sa jedná. A možností je neúrekom. Ak by papagáj išiel na šikmú vežu v Pise, dala by sa vysvetliť spojitosť medzi ním a polievkou, lebo v Pise si určite môžete dať polievku. Lenže papagáje v Taliansku len tak voľne nelietajú. I keď možno práve preto vystrašil domácich a tak ho lapili až keď si sadol v šikmej veži a tam mu usekli hlavu, pričom ju hodili dole spoločne s kameňom a zistili, že na veľkosti vtáka nezáleží.
A čo ak sa jednalo o kostolnú vežu. Predstavte si ten masaker, ako nejaký Quasimodo reže hlavu chudákovi papagájovi a to len preto, že mu skočil do denného prídelu polievky. No tak či onak mi to nesedí a teda sa dostávame k tretej možnosti, ktorá je však trápna. Ak papagáj skočil z nedeľnej polievky na hifi vežu a pustil baladu o tom, ako ide Dominika hore, tak hlava proste musela ísť dole.
Kdesi kamsi sa však táto riekanka v niektorých kultivovaných a morálne nezaostalých končinách mierne upravila a jej znenie (aspoň v mojej hlave) vyzerá asi tak, že papagáj si to z polievky švacol do blata, lež ako sa z neho stala lopata, to je aj na mňa veľa. Ako už len to, že nejaký týpek si proste papal polievku vedľa blata mi nesedí, ale keď sa nad tým zamyslíme, tak určite každému z nás prichodí na um to isté. Čo ak si papagája zaobstaral ujo žijúci na ulici a popri tom, ako sa o neho staral, tak papal polievku a papagáj chcel tiež a tak mu do nej skočil. Ako áno ako nie, papagáj musel z polievky von a skočil do blata. A aby svoj zlý skutok odčinil, tak sa zmenil na lopatu, ktorou ujo nielenže mohol dotyčné blato odpratať z jeho cesty, ale taktiež si ho všimla stavebná firma, dala mu prácu a bum, o jedného bezdomovca a nezamestnaného menej. I keď je to smutný príbeh, pretože lopata, ako všetci vedia, nedokáže rozprávať, no so šťastným koncom.
A tak nám len ostáva dúfať, že podobného papagája si zaobstará 20% slovenských občanov (a máte tu ten celoštátny problém a ešte som navrhol aj jeho riešenie!).
