Láska k utečencom, občanom a k tým ďalším

Autor: Samuel Prílepok | 30.9.2015 o 16:28 | (upravené 30.9.2015 o 18:14) Karma článku: 4,18 | Prečítané:  1008x

Jedným sme na posmech, druhí nás nenávidia a iní zas nechápu, že o čo nám ide. Slovensko opäť vo svete boduje a pomaly ale isto sa stávame nechcene slávni. 

Na tému utečenci sa už vyjadril asi každý. Ako iste viete, pozadu neboli ani naši štátnici a tiež pridali pár pamätných vyjadrení svetového formátu. Prečo svetového? Lebo celý svet sa smeje tomu, že prijímame len kresťanských utečencov zo Sýrie a tí ostatní, tí by sa tu vraj necítili dobre. Najsmutnejšie na tom je, že takýmto slovám sa smeje aj každý rozumný občan nášho štátu. Vraj nemáme mešity a že by bol problém s integráciou do našej spoločnosti. Alebo niečo také. A to je, podľa niekoho, dostatočný argument. Pravdou však je, že je to výhovorka, ktorá presne popisuje to, ako sa mnohí z nás postavia pred skutočné výzvy. V domnienke, že využívame racionálne myslenie a nepozeráme sa na vec cez ružové okuliare, vymenujeme všetky dôvody, prečo daná vec nie je možná. Všetci z nás však počuli staré známe, že kde je vôľa, tam je cesta.

Ja nechcem nikoho poučovať o tom, ako sa má argumentovať, sám v tom nevynikám a občas obhajujem moju tézu jednoducho slovami „lebo to tak je“. Nechce sa mi ísť do hĺbky, načo sa ponárať, veď netočím Avatara. No a podobne som sa cítil aj keď som počúval niektoré plytké výroky ľudí, ktorí však rozprávajú za náš celý národ. Aspoň viem, že odkiaľ som sa nakazil takou povrchnou argumentáciou. Ale to by sa možno ešte dalo odpustiť, len nech si dotyční ľudia naštudujú napríklad návod, ako argumentovať. No naozaj smutné bolo, keď si z nás robili dobrý deň až hen v USA. I keď britský humor (pozn. moderátor je Brit) vždy sekal naozaj hlboko a servítky používal až keď niekto od smiechu začal plakať, ale pri pozretí daného videa to bol taký horko sladký smiech cez slzy.

Toto všetko mi o pol noci nedalo spať a preto skúsim pridať názor mladého človeka, ktorý sa snaží na vec pozerať z viacerých možných perspektív a hlavne zo svojej vlastnej. Nevedel som si predstaviť, aké to je byť utečencom či len ekonomickým migrantom a ja neviem, kto všetko sa tu ku nám valí, ale potom som odišiel do Brna na vysokú školu. Nie, nenaučili ma tam, aké je to byť utečencom, len v istých momentoch som sa tak cítil aj bez akademickej pomoci. Obsadzoval som miesta vo vlaku, v mestskej doprave. Kupoval som ich jedlo. Možno som na danej výške zabral miesto dákemu nešťastnému Čechovi. Bývam so slovenskými kamarátmi v mestskej časti medzi samými Moravákmi. Už si aj mysleli, že sme zlodeji a zlí ľudia, lebo sme sa vymkli a museli sme liezť cez dva balkóny do bytu. To bol prvý týždeň, kým sme si na seba zvykli. Teraz nás susedia pozývajú na jablkový mušt, pýtajú sa, či netreba s niečím pomôcť a zdravia sa nám s úsmevom. Trvalo to len týždeň.

Áno, porovnávať aklimatizáciu Slováka na Morave a Moslima v kresťanskej Európe je bláznivé, som si toho vedomý. Taktiež som počul aj o tom, že stále tu máme rómsky problém a že niektorí spoluobčania sa nedokázali prispôsobiť nášmu slovenskému životu dodnes a to sú tu už možno aj jedno storočie. Ale to hovoríme o cca 400 000 obyvateľoch, z ktorých maximálne polovica má problém prebrať naše zvyky a aj to som prehnal a môžete ma zato obviniť z rasizmu a radikalizmu. Pravda je taká, že by sa dalo rozprávať aj o 1 milióne občanov, ktorí majú v niektorých momentoch problém prispôsobiť sa väčšine, lebo tak to vnímam ja. Každý si chceme v istých momentoch zachovať svoj vrodený charakter.

Ale naspäť k hlavnej myšlienke. Na celom tom vtipe, ktorý nás zahanbil, ma potešila jedna vec. V USA už konečne vedia, že kde je Slovensko a že nie sme Slovinsko ani Československo. A to tam nemajú žiadnu občiansku vojnu, rozvrátenú vládu a takú veľkú chudobu ako v krajinách, odkiaľ sem prúdia imigranti a utečenci. Dokonca tam majú aj školy, takže po takom dlhom čase sa konečne niečo nové naučili aj oni a aj to musel prísť John Oliver z Británie. Teraz si predstavte takého bežného jednoduchého človeka z krajín Blízkeho Východu. Ja ako nechcem nikoho podceňovať, ale nečudoval by som sa, keby o Slovensku nepočuli. A keby aj počuli, no počuli by to, čo v dnešných dňoch o nás musí počúvať celý svet, tak by som sem ani nešiel. Veď je prirodzené, že keď sa človek niekde necíti dobre, tak druhýkrát takú spoločnosť nevyhľadáva. U nás by sa po tom všetkom určite necítili dobre. Myslím si teda, že oni majú len jeden cieľ a síce, že hľadajú svoje šťastie niekde, kde im ho ponúknu a my sme im ponúkli tak plytké slová o tom, že nie sme pre nich schopní postaviť ani jednu mešitu. Preto mám pocit, že strach z utečencov na Slovensku je zveličený a dovolím si povedať, že ľudia nebojte sa, oni ku nám nechcú ísť, takže „žiadni teroristi, žiadne znásilnenia, žiadne obsadenie krajiny“ a neviem čo všetko.

V istých okamihoch je hrozné žiť na Slovensku. Tá nedôvera, ktorá sa každým dňom stupňuje, pomaly  dostala už aj bežného občana, ktorý už taktiež nechce byť na Slovensku. Aj ja, keď som si vyberal školu, som stokrát počul, že „choď preč, tu ťa nečaká nič dobré“. A to je už čo, že ani obyvatelia už nemajú dôveru vo vlastnú krajinu a že majú pocit, že je to tu beznádejné. Ja som poslúchol, lebo v tom čase som potreboval počuť dobrú radu a myslel som si, že dospelí sú tí, čo vedia. Inak som tú nádej a dôveru ešte nestratil. Ale to už znova odbočujem.

Ak ste si to ešte nevšimli, snažím sa nenápadne povedať, že ja by som utečencov prijal a taktiež, ak by ich prijalo aj Slovensko, znova by som sa upevnil v dôvere v náš štát, že sa naň ľudia môžu spoľahnúť bez rozdielu. Ja som kresťan, dokonca katolík, ale témy posledných mesiacov akoby chceli ukázať všetkým, že ľudia sa delia na horších a lepších a že záleží aj na tom, akého sme vyznania. A pritom si myslím, že to, čo nám naozaj chýba, je diverzita a schopnosť naučiť sa mať rád ľudí, ktorí sú odlišní od nás. Aj v Biblii sa píše a dúfam, že si každý z toho zoberie podstatu a síce: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?“ Nepoviem nič nové, no to, že sa líšime farbou, vierovyznaním, orientáciou, jazykom, spôsobom života a neviem čím všetkým nie je vôbec zlé. Ja viem, že v prípade utečencov sa hovorí o ekonomických problémoch a padli aj možno rozumné argumenty proti nim, ale vo svete sme sa prezentovali vážne nerozumne a zachrániť by sme to mohli len tým, že by sme prejavili trošku vrúcnosti. Na záver ma ospravedlňte, že som tak veľa myšlienok nakopil bez toho, aby som si to predtým bol býval usporiadal.






                

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?