Ak byť, tak biť, ja byť učiteľom

Autor: Samuel Prílepok | 8.2.2014 o 12:05 | (upravené 12.2.2014 o 18:39) Karma článku: 13,58 | Prečítané:  784x

Sú tu s nami vo dne v noci. Dýchajú rovnako zložitým spôsobom ako my, konzumujú často to isté jedlo ako my, ba niekedy sa nám ľuďom aj podobajú. Ak nemáte tušenie o kom je reč, tak sa vám nečudujem. Učitelia, kedysi uznávaná elita, dnes takmer menej ako bežný človek, iného povolania. Opäť trošku preháňam i keď so satirickým podtónom, no nemá to ďaleko od skutočnosti. Sám som totiž neraz svedkom, ak nie priamym účastníkom, verejného zosmiešňovania, ponižovania, či nerešpektovania učiteľského remesla. Samozrejme, nikto to tak neberie

Vymyslím si situáciu, aby som náhodou nezabŕdol do živého organizmu. Sedím si na stoličke čakajúc na hodinu tokelaučiny  (Tokelau je istý ostrov v Polynézií), celá trieda striehne na učiteľa, každý svojim spôsobom. Jeden spolužiak behá od miesta k miestu a na poslednú chvíľu zháňa domácu úlohu:“ Len si ju skontrolujem.“ hovorí. Ďalšia skupinka nesedí ani tak na mieste, ako na laviciach a rozprávajú si príbehy o tom, ako celý víkend prežili spolu a že už vari taký dokonalý víkend ani nebude. Z kontextu nie je jasné, kto s kým bol a čo vlastne robili, ale asi nie som jediný, kto si nie je istý faktami. Otvárajú sa dvere a s päť minútovým meškaním do triedy vchádza nepokojný učiteľ, ospravedlňujúc sa, že ešte nám musel dokončiť poznámky, aby sme toho doma nemali veľa

Na päť minút sa všetci upokojíme, učiteľ si zapíše nejaké veci, aby ho v budúcnosti náhodou nevyhodili za neplnenie si povinností a hodina sa môže začať. No, hodina nie je správny výraz, keďže do zvonenia ostáva tridsaťpäť minút. Učiteľ sa i napriek meškaniu snaží všetko stihnúť, vydáva zo seba maximum, div že vôbec dýcha, slintá ako besný, len aby nám dal to, o čo nás ukrátil. Krieda práši na všetky strany, mieša sa z učiteľským potom, mnohým by z toho tuhla krv v žilách.

Zatiaľ čo pred katedrou a tabuľou šaškuje akási postavička, celá trieda si robí svoje veci. Niekto si kreslí, iní ťukajú do smartfónov, ktoré sú viac smart ako oni,  frekvencia hlasov pomaličky stúpa na číslo bežného rozhovoru, všetko je tak, ako pred začiatkom vyučovania. Učiteľ sa pozastaví, skríkne aby bolo ticho a pokračuje v životnom výkone. Jeho výkrik sa stratí v dave, nič sa nemení.

V minulosti by to takto určite nebolo, no dnes je toto bežný pohľad na takmer každú vyučovaciu hodinu. Učiteľ už dávno nie je autoritou, ktorej stačil jeden vražedný pohľad, a trieda od strachu zo seba vypustila všetko, čo dovtedy skrývala. A ak nie, tak bum po prstoch, ba niekedy sa ušlo aj iným častiam tela, len aby si žiak uvedomil, s kým má to dočinenia.

Viem to, pretože moji starí rodičia boli učitelia. Pred oboma som mal a stále mám obrovský rešpekt, no zároveň sa s nimi dalo dobre priateliť. Stačí troška úcty, pokory, trpezlivosti, snahy a  začali aj oni rešpektovať mňa. Jasne, boli to starí rodičia, no naučili ma mnoho a stále v nich bol ten duch učiteľstva. Oni dvaja boli dôkazom toho, že s učiteľom sa dá vychádzať i keď ho človek rešpektuje a berie ho ako vyššiu autoritu.

Dnes toto všetko chýba. Autorita akurát tak parkuje pred školou. Po rešpekte bažia namyslení žiaci, ktorým nikdy nie je dosť. Pokora a trpezlivosť sú dávno zabudnuté pojmy, a i keď to nemám doložené, istotne sa pomaly vytratia aj zo slovníkov zastaraných a ľuďom cudzích slov. Učiteľ je takmer nikto. V spoločnosti sa na neho hľadí ako na niekoho, čo vlastne nič nerobí. Všetci mu závidia veľa dovolenky a prázdnin. Učiteľská robota je považovaná za niečo ľahké a pomaly vari aj nepotrebné. A s takýmto statusom musí tu u nás žiť nespočetné množstvo ľudí, pretože veru, učiteľom vážne o chvíľu môže byť hocikto.

Na celý tento problém sa možno pozrieť z dvoch strán. Sprava moje oči vidia zlý školský systém, upadajúci a smerujúci k retardácií. Zľava zas zlým smerom kráčajúcu socializáciu a výchovu žiakov, ktorí to tým učiteľom vôbec neuľahčujú. Učiteľ o niečo požiada žiaka a ten to buď nespraví vôbec, možno spraví, ale ďaleko od stanoveného termínu, alebo spraví, ale s takou nechuťou, akoby musel čistiť záchody po koncerte metalovej skupiny  v malom bare na kraji mesta.

Ponúknuť riešenie sa neodvážim, pretože sám som prototypom dnešného žiaka, ktorý sa mnohokrát s učiteľmi baví, akoby som s nimi pásol husi, i keď nemám ani poňatia, ako sa taká hus pasie. Obávam sa aj, že mnohí by mali problém rozoznať hus od kačky, no aj tu by bol vinníkom kto iný, ako učiteľ. A predsa aspoň vyzvem rodičov, nech konečne nebránia svoje nevinné detičky, ktoré za svoju hlúposť nemôžu a nech sa konečne postavia na stranu učiteľa. Ak sa nedosiahne ani toto, nie je možné, aby  škola fungovala správnym spôsobom, keď jej vlastní zamestnanci sú otrokmi svojich žiakov.  Opovážil som sa to povedať preto, pretože mne moji rodičia nikdy nedovolili hľadať chybu v učiteľovi. I keď ja som sa pokúšal, vždy mi z hlavy tieto bludy vytriasli, pretože na vine som vždycky bol ja.

Mám rád učiteľov. Snažím sa im vždy vyjsť v ústrety. Občas aj ja zakopnem, niečo zabudnem, niečo neslušné a nevhodné poviem, niečo vyparatím či niečo naopak nespravím. No nikdy by som si nedovolil počas vyučovania kresliť kriedou po lavici pred očami učiteľa, ktorý diktuje poznámky. A vrcholom celého žiackeho predstavenia je úbohosť jedincov, ktorí sa silou mocou snažia byť vtipný, ignorujú učiteľa každý boží deň a čo je najhoršie, trest ich obíde, pretože učiteľ i keď môže, nechce byť za zlého a preto nič nespraví. Rozmýšľal som, akoby som sa ja zachoval v takejto pozícií. Vykašľal by som sa na žiakov. Bolo by mi jedno, či ma majú alebo nemajú radi. Deti, ktorým budú odpustené aj vážne prečiny sa nikdy nepoučia. A také deti by som ja do reálneho života nepustil. 

Na záver už len tak poeticky. Byť, či nebyť učiteľom. Voľ nebyť, ako byť otrokom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?