Polrok a vysvedčenia ako z iného sveta

Písal sa rok 2014,pomaly sa blížil mesiac február a v tomto svete sa to znova všetko rútilo k totálnej groteske. Že vraj koniec polroka, treba uzatvárať známky, aby boli fajné vysvedčenia. To bolo vzruchu okolo snahy o dosiahnutie...čoho vlastne?

Vysvedčenie. Biely papier, obojstranne zničený čiernym a modrým atramentom. A niežeby to bol len jeden papier, ale pekne minimálne milión takýchto papierov v našom štáte bude treba (tresol som). „Žiaci učte sa, polrok sa blíži...“ známa motivačná veta nejedného učiteľa. V podstate sa žiaci učia len preto, aby na polroku, resp. roku získali tento úžasný a vlastne nič nehovoriaci papier. To by bolo, keby papier rozprával, ale na tomto sú len akési čísla alebo nejaké pekné, úsmevné slovné spojenia ako :“výborný, chválitebný, dobrý...“(hlbšie som zatiaľ ešte neklesol). Ako môžu mať takéto papiere takú obrovskú cenu? Najprv som si myslel, že to je preto, že kvôli nim zahynulo veľa stromov, ale mýlil som sa. Ide o tieto čísla...teda vlastne nejde. Čo ?

Polročné vysvedčenia vám nejdú na vysoké školy. Tak táto veta sa snaží vysvetliť nezmyselnosť tej vyššie. Ak teda nejde o polročné vysvedčenia, tak žiak v podstate v škole zbytočne zabil pol roka pre nič, pretože aj tak pri 90% predmetov sa začne učiť niečo nové, čo s tým minulým vlastne ani nesúvisí a na konci roka si ani nespomenie, že nejaký polrok bol. Z toho by, teoreticky, žiak mohol usúdiť, že načo sa učiť celý polrok, veď aj tak ten papier, ktorý získa, pre neho nebude mať cenu. Všetko samozrejme vyplýva len z toho, že študent získa papier, ktorý nemá hodnotu, a nie z toho, že sa učíme pre seba. Tak prečo potom také haló ohľadom vysvedčení?

Čo tam po vysvedčeniach, ale tie známky, ktoré sú na nich. Tie sú dôležité, lebo odrážajú výšku žiakovej inteligencie. Vraj, ale podľa mňa by to tak ani v raji nefungovalo. Ako môže nejaké číslo hovoriť o tom, či je niekto múdry. Maximálne hovorí o tom, kto je lenivý a kto nie, kto sa ako vtiera učiteľom, aký má učiteľ vzťah so žiakom vo všeobecnosti, a taktiež ide aj o náladu samotného učiteľa. Zišlo by sa to podložiť nejakými dôkazmi. Čo trebárs taká hodina nemenovaného predmetu, na ktorom samostatný žiak silou mocou túži získať lepšiu známku na vysvedčení a rozhodne sa, že pôjde odpovedať. Učiteľa/ku nemenovaného predmetu pozná už nejaký ten rôčik a vie, že stačí len rozprávať a dúfať, že trieda bude spolupracovať a zdrží učiteľa/ku natoľko, aby v prípade potreby využil vlastný zošit na získanie nových vedomostí, ktoré už dávno mal mať, ale nemá. Všetko išlo podľa plánu, žiak získal známku 1 a dosiahol to, po čom tak veľmi túžil= slovo „výborný“ v kolónke „nemenovaný predmet“ na vysvedčení. Výsledok je však taký, že daný predmet takmer vôbec neovláda.

V tomto grotesknom svete, kde školstvo funguje vtipným spôsobom, kde sa žiaci k učeniu stavajú s obrovským odporom a kde všetko závisí aj tak od vášho ani nie polročného, ale koncoročného vysvedčenia je vážne všetko totálne na smiech a vari sa ani neoplatí byť v spoločnosti známy ako žiak/študent. Snáď len v hromadnej doprave to má nejaké výhody. Veď takýmto spôsobom sa pomaly dostávajú aj idioti tam, kde nepatria (nemyslím tou dopravou). Ak by takýto žiak, čo daný predmet/odpor vôbec neovláda, získal pre kúsok šťastia z tohto predmetu výborné známky, a následne keby ho vďaka tomu vzali na vysokú školu, kde je daný odbor potrebný, a všetci by zrazu zistili, že číslo 1 a slovo „výborný“ neznamená nič iné, len obrovskú chybu v systéme, ktorú len tak skoro niekto nenapraví. A načo aj, veď toto sa deje len v tom vtipnom svete za tou bránou, či ?

P.S.: Chýba tomu hlava a päta, ale hádam tí, čo si to prečítajú pochopia zmysel.
[/content>