Archeoskanzen Vyšný Kubín

Autor: Samuel Prílepok | 19.11.2013 o 16:04 | (upravené 19.11.2013 o 16:23) Karma článku: 6,33 | Prečítané:  639x

Kto by niekedy nechcel vkročiť do sveta dávno minulého a žiť aspoň na moment v podmienkach, v akých žili naši predkovia ? Taký stredovek, kde sa to určite hemžilo rytiermi a krásnymi dámami by bol fajn, aj keď ten bodrel a špina v uliciach by niekomu mohla vadiť. Starovek taktiež neznie zle, teda ak by sa na nás usmialo šťastie a boli by z nás slobodní občania (muži) a žili by sme bežným životom alebo dokonca byť súčasťou typickej starovekej smotánky by tiež nebolo zlé. No ale čo taký pravek?


Ten možno neznie tak lákavo, veď kto by chcel žiť v časoch, keď ak ste sa dožili tridsiatky, tak vás mali za dedka, vaša slovná zásoba obsahovala taktiež asi len tridsať slov a jedinou možnosťou ako prežiť, bolo bojovať o každý kúsok jedla či miesta na spanie. Nič moc, no pravek má aj svoju jasnú stránku, ktorú sme sa spolu s mojou triedou v jednu z rána chladnú a neskôr slnečnú stredu rozhodli spoznať.
Ani nie za deň som sa z pravekého muža stal zhrbeným chalanom, písajúcim tento článok

Ako som už naznačil, deň, ktorý sme si vybrali pre našu cestu do praveku, nevyzeral moc príjemne, no neodradilo nás to. Niektorí, aj keď s plnými nosmi a balíkmi vreckoviek, ukázali, ako veľké odhodlanie nás hnalo vpred.  Stretli sme sa na vopred dohodnutom mieste, my a náš pán profesor,  dohodli sme na potrebných veciach, zasmiali sme sa a vyrazili sme.  Zopár vyvolených sa zviezlo na aute, no my ostatní sme boli nútení ísť autobusom. Nevadí, hlavne že sme už o chvíľu boli takmer v našom cieli. Ešte predtým sme navštívili dom pána profesora, v ktorom bolo toľko kníh o Stalinovi, že pomaly začínam  mať strach, že to s tým politickým prevratom myslí vážne. Ale o tom potom. Našou úlohou nebolo obzerať knihy, ale prezliecť sa do pracovných vecí a opustiť  na chvíľu moderný svet. Pretože do praveku sme sa nevydali len tak na turistickú prechádzku. Prišli sme sa vžiť do rolí našich dávnych chlpatých priateľov (dobre, niektorí z nás od nich nemajú stále ďaleko) a na vlastnej koži okúsiť chuť pravekého spôsobu života.  Cieľom bol totižto novovzniknutý archeoskanzen vo Vyšnom Kubíne, ktorý bol len donedávna neprístupný verejnosti a my sme mali byť prví oficiálni návštevníci, o ktorých mala dokonca záujem aj najsledovanejšia televízia na Orave.
Pre niekoho možno neznáma TV, ale ja tak prišli a natočili nás.

Archeoskanzen.  Ak to náhodou počujete prvý krát, tak je to skanzen spojený s archeologickými záležitosťami. Kto by to bol povedal. Priznám sa, že presné miesto určiť neviem, no viem, že sme šli po ceste, potom sme vyšli na kopec, kráčali sme po zelenej tráve a pred očami sa nám otvorila brána do praveku. Teda, bola to brána zbúchaná z konárov stromov, no už to bolo znakom, že sa vraciame v čase (síce na niektorých miestach sa s podobnými bránami do praveku stretnete dodnes). Nejdem opisovať, čo sme uvideli, keď sme vošli na typický „dvor“ pravekých ľudí, pretože pokojne stačí fotka, ku ktorej netreba komentár (alebo?)
Písal som, že netreba komentár ? Škoda.
A tu nás už čakal vždy vysmiata archeologička Ľuba (ďalej už len Ľuba, aj keď nemám povolenie), ktorá nám viac-menej rozdelila úlohy a poďme sa hrať na drsných pravekých ľudí.
Archeologička a jej úsmev
Prác, ktoré boli na výber, bolo veľa a ja som sa nejakým zázrakom vyhol tej špinavej a tak ja a ďalší traja spolužiaci sme išli robiť s drevom. Aby to však bolo praveké, tak sme mali používať praveké sekery a aj keď náš pán profesor doniesol aj sekeru z domu, tak si dovolím tvrdiť, že tie praveké boli ostrejšie.  Rúbali sme ako praví drevorubači, občas sme sa zahrali na rozprávku o Lomidrevovi, no poviem vám, bola to väčšia zábava ako keď doma máte dvadsať metrov dreva a vaši to chcú za jeden deň napíliť, pokálať prípadne porúbať a nakoniec aj uložiť. V praveku ste sa predsa len mohli vyblázniť a rúbať ako prišlo. Boli ste predsa necivilizovaný, nevzdelaný analfabet, ktorý má povolené správať sa ako opica. A bolo to vážne drsné ako v praveku, no namiesto toho, aby nás ohrozovali mamuty alebo šabľozubé tigre, tak nás ohrozovali osy, lietajúce okolo svojej osi, ktorú predstavovala drevená tyčka (zrejme ich hniezdo) a napádali nás ako niektorých ľudí myšlienky a nápady. A aj keď mne osobne nevadili, v budúcnosti by pre bezpečnosť návštevníkov zrejme mali zmeniť svoje pôsobisko.
Švárni šuhaji
Okolo desiatej hodiny, keď sme už takmer všetku robotu, pri ktorej sme mohli využívať praveké nástroje spravili (hovorím o našej štvorčlennej chlapčenskej skupine drevorubačov), prišiel kameraman a ujo s mikrofónom, ktorí chceli vidieť ako pracujeme s týmto nástrojmi. Milé však, no neostávalo nám nič iné, ako sa tváriť, že pracujeme a jedného z nás si vybrali na rozhovor o tom, aké to je pracovať s týmito nástrojmi. Nadšenie v jeho očiach a jeho dychtivý výraz hovoria za všetko.
Rozhovor s mojim spolužiakom, ktorý to zvládol špičkovo
Pýtali sa aj ostatných pracujúcich, aké sú ich pocity a nálady a predpokladám, že sa nenašiel nikto, kto by bol nespokojný. Kameramani odišli a práve v tom momente sme niektorí začali byť hladní a tak sme sa odložili sekery a vybrali sme sa do kuchyne, kde nás čakalo chutné prekvapenie v podobe výborných placiek uvarených tradičným pravekým spôsobom. Teda ak nerátam múku.  Taktiež tu pripravili cesto na chlieb, ktorý mal byť upečený pravekým spôsobom a nemohli si vybrať lepšieho človeka, ktorému toto pečenie dali na starosť, mňa. Druhý spolužiak mi však pomáhal (aby som si všetky zásluhy neprivlastnil). A tak sa z drevorubačov stali pekári. Jedno remeslo krajšie než druhé.
Nadšenie nebolo vždy vidieť, ale vážne tam bolo
Princíp, akým mal byť chlieb upečený, bol však ešte krajší. Predtým, ako sme surové cesto šupli do 
pravekej pece, museli sme pripraviť podmienky, čiže úplne zohriať pec a potom v nej nechať horúce uhlíky, ktoré bolo treba vytlačiť zo stredu pece na jej kraj, aby sme spravili miesto nášmu chlebu. Urobili sme to, aj keď sme neskôr zistili, že nie moc dobre (no bolo fakt neskoro a bol tam dosť teplo nato, aby sme to zmenili). A tak sa nám piekol náš chlebík, náš „lembas“. Ostatní už pomaly dokončili svoje záležitosti, či už išlo o tvorbu mazanice, ktorou potom rukami prilepovali na stenu domu, alebo pečenie placiek a takmer všetci sme sa zišli v kuchyni. Náš pán profesor zatiaľ začal pripravovať kúpené klobásky na ohníku (veru sme sa nasmiali) a všetci sme sa tešili na ten čas, keď sa najeme.
S kamarátom sme piekli chlieb...neúspešne.Špinavá robota
Čakali sme, že vôňa uvareného chlebíka sa bude niesť  celým Vyšným Kubínom, no opak bol pravdou, necítili sme nič, len smrad dymu a snáď ešte náš vlastný a tak sme nevedeli, v akom stave je náš bochníček. Ja som to nevydržal a vybral som ho. Z vrchu pekne a jemne upečený, chrumkavý, po krajoch vážne chutný, no v samotnom strede stále surový. Bol som vážne sklamaný, no mne chutil a aj by som ho zjedol, keby ho niekto nemenovaný (aj keď už bol menovaný) nehodil do ohňa. Ostatných to však netrápilo, lebo si našli ďalšie praveké zábavky ako napríklad tvorbu keramiky alebo dokonca Marcel (chlapec v modrej bunde) sa tváril, že je mlynár. Dokonca ho aj chválili,  keďže v tom bol vážne dobrý.
Tvorba múkyHlinené nádoby

Nakoniec , keď už sa nenašiel ani jeden, komu by sa chcelo robiť, sme si všetci sadli k ohňu a debatovali sme na rôzne témy, ktoré si už žiaľ nepamätám.  Jedno viem však určite, všetci sme boli spokojní, pretože sme mali za sebou skvelý a nezabudnuteľný deň (a predsa som zabudol o čom sme sa bavili), ktorý určite stál zato. Nie každý deň sa nám naskytne možnosť okúsiť život pravekého človeka. Týmto smerom chcem poďakovať hlavne nášmu pánovi profesorovi, ktorý nám to všetko vybavil a Ľube, ktorá to všetko pre nás pripravila a previedla nás pravekom, pretože ten je naozaj cítiť takmer na každom kroku (mal som možnosť navštíviť aj verejne WC)  a aspoň na jeden deň sme mohli zabudnúť na každodenný stereotyp, ktorý v týchto dňoch len začína.  Neviem ako ostatní, no ja som sa mal skvelo a toto je jeden zo spôsobov, ako to chcem vyjadriť. A taktiež chcem archeoskanzen priblížiť tým, ktorým nebolo umožnené sa tam dostať.  Nepoznám lepší spôsob ako niekomu priblížiť históriu, ako je zažiť ju na vlastnej koži. No ak by som si mohol dovoliť nejakú poznámku, tak v budúcnosti by som privítal aj nejaké dobové kostýmy, alebo niečo v tomto zmysle, pretože ak sa ľudia nedajú na dobrovoľné pomáhanie skanzenu a budú len návštevníkmi, tak by bolo fajn, keby tam bol niekto, kto im ukáže, ako sa čo robilo. Lebo niekedy nestačí len počuť, lepšie je vidieť.  Ak som ešte na niečo zabudol,  tak sa ospravedlňujem. Snáď si len dávajte pozor na boha podsvetia Háda, ktorý sa v mačacom tele poneviera po priestoroch archeoskanzenu a čaká len nato, kedy mu dáte jesť. To je však život, ku ktorému je odsúdená mačka a je jedno, aké meno nesie. 
 Hádesovo podsvetie

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?