Samuel Prílepok
Láska k utečencom, občanom a k tým ďalším
Jedným sme na posmech, druhí nás nenávidia a iní zas nechápu, že o čo nám ide. Slovensko opäť vo svete boduje a pomaly ale isto sa stávame nechcene slávni.
Študent. Zoznam autorových rubrík: Čítanie, základ bytia, Keď sa človek nevyzná, Súkromné, Rozprava o svetoch nesvetoch, Nezaradené
Jedným sme na posmech, druhí nás nenávidia a iní zas nechápu, že o čo nám ide. Slovensko opäť vo svete boduje a pomaly ale isto sa stávame nechcene slávni.
Už dlho som nič nenapísal. Dôvodom je to, že som smutnučký z malej karmy na smečku. Keď je jej tak málo. Ľudia chcú vidieť len texty, kde sa rieši niečo seriózne. Istotne majú najradšej také príspevky, kde niekto kvalitne nadáva na niekoho iného. Ale to im nedám, i keď je pravda, že potom sa nič na mojom smútku nezmení, keďže by som to teoreticky mal písať pre ľudí. Škoda, možno zajtra, pretože je tu ďalší problém, ktorému sa chtiac-nechtiac musím pozrieť na koreň.
Každý deň si aspoň jedným očkom kuknem niektorú z milióna správ a spravodajstiev, pričom si mnohokrát prečítam len názov článku a hlbšie sa už nešprtám, lebo buď to za čítanie nestojí alebo nadpis už prezradil hlavnú pointu. Dnešok nebol výnimkou, a tak si takto bádam po jednej nemenovanej celkom neprofesionálnej slovenskej stránke, a kde sa vzal, tu sa vzal, naďabil som na zvláštny článok.
Cítil som ho. Ak niekedy vzduch niesol podobnú vôňu, tak som to zrejme prespal. Taký veľký okamih. Jedna noha, druhá noha, rebrík zaprašťal a už som bol hore. Do chrbta mi vrážali prudké kvapky dažďa. Náročná misia sa blížila ku koncu. Vzal som ho, sťaby to bola víťazná trofej športovca, poťažkal som ho v rukách, pomaly to z neho šlo dole. Sprvoti bol suchý, ale ja som vedel, že ako náhle ho vytiahnem von, navlhne. Bál som sa ho vystaviť takému nebezpečenstvu a preto som neváhal a šupol som ho do vrecka.
Tak ako mnoho iných dní predtým, a bolo ich asi päť, vybehol som z domu, aby som bežal. Len tak, ako to v modernom svete chodí, teda beží, utekať nikam za ničím, a pritom sa cítiť fajn. Veď ako náhle by o niečo šlo, bolo by to vari dvakrát také skvelé. Nieže by ma to nenapĺňalo, no vždy keď behám, stíham hľadieť po strakách, ba aj všade inde, lebo inak by som sa asi unudil počas toho, ako hýbem len nohami, rukami a mozgom.
Sú tu s nami vo dne v noci. Dýchajú rovnako zložitým spôsobom ako my, konzumujú často to isté jedlo ako my, ba niekedy sa nám ľuďom aj podobajú. Ak nemáte tušenie o kom je reč, tak sa vám nečudujem. Učitelia, kedysi uznávaná elita, dnes takmer menej ako bežný človek, iného povolania. Opäť trošku preháňam i keď so satirickým podtónom, no nemá to ďaleko od skutočnosti. Sám som totiž neraz svedkom, ak nie priamym účastníkom, verejného zosmiešňovania, ponižovania, či nerešpektovania učiteľského remesla. Samozrejme, nikto to tak neberie
Vždy som túžil po múdrosti. Stále ju hľadám, i keď ma trošku odradil verš z jednej knihy: „Ak aj mňa stretne údel hlupáka, načo sa som sa stal nadmiernu múdrym? Pomyslel som si, že aj toto je márnosť.“ Objavil som však niečo, čo mojej túžbe ulahodilo.
Rád sa pýtam „prečo?“ Zaujíma ma veľa vecí, to je pravda, no často sa to spýtam už len tak z princípu, i keď vôbec netúžim počuť dôvod. Dnes sa však znova pýtam a chcem počuť odpoveď. Prečo je spoločnosť taká...smerujúca zlým smerom?
Kdesi kamsi, otvorili sa raz isté mohutné dvere do sveta, plného vtipných, groteskných až hlúpych záležitostí a neuveríte, každý z nás do týchto dverí smie nazrieť. Ja som teda ani na moment nezaváhal, a veru poviem vám, že väčšmi som sa len chichúňal nad toľkou zábavou.
Predstavte si situáciu. Ležíte zamrznutí v nejakom prístroji ako súčasť projektu neviem akého a zrazu odmrznete, preberiete sa a len tak si zapnete počítač, skočíte na internet a pozriete sa, čo je nové na Slovensku. Všade plno článkov o Banskobystrickom županovi Kotlebovi a všetkých rečí okolo toho vás prinúti myslieť si, že Banskobystrický kraj je stredom celého sveta a že Kotleba je neviem aká dôležitá osoba na Slovensku, a teda je jediným problémom, ktorému Slovensko čelí. Samozrejme, ak by sa na vás usmialo šťastie, objavili by ste aj iné články, no tým by ste nevenovali veľkú pozornosť, pretože by ich bolo príliš málo. Najväčší problém je ten, o ktorom sa najviac píše a rozpráva.
Myslím, že sa dnes roztrhlo vrece s článkami na tému Marián Kotleba, a preto si dovolím pridať jeden svoj laický, aj keď politike som sa šťastne vyhýbal až doteraz. Všetci dobre viete, že Marián Kotleba vyhral voľby v Banskobystrickom kraji a teda sa stáva županom. Ja sám by som ho nevolil, pretože extrémizmus určite nie je riešením a som zásadne proti nemu, no žiaľ voliť nemôžem a taktiež nepodlieham tomuto kraju, no nechcem sa tváriť, že sa ma to netýka.
Žijem na dedine. Alebo v dedine. Teraz nezáleží na tom, čo hovorí náš krásny spisovný jazyk. Dedina navždy ostane dedinou. Tá moja sa vola Zázrivá. Malebné miesto, plné neobmedzených možností. Nikdy by som ho nevymenil, veď každý, kto aspoň na chvíľu okúsil, ako chutí mesto alebo veľkomesto, si raz povie, že už potrebuje vypadnúť.
Som študent, tak ako mnoho ďalších v mojom veku. Je to moja povinnosť. Očakáva sa odo mňa že budem chodiť do školy a ako tak sa budem aspoň snažiť učiť sa. Ostatné je len bonus. Nie som povinný chodiť na krúžky, zapájať sa do mimoškolských aktivít, prípadne reprezentovať školu v dobrom svetle. V podstate sa toho odo mňa ako od žiaka moc neočakáva. Prečo potom porušujem školský poriadok, postavený na dosť primitívnych podmienkach a prečo sa vlastne vôbec neučím, keď je to v podstate zadarmo a každou novou informáciou som „bohatším“ človekom ?
Ani nie tak z nudy, ako z recesie som si začal čítať poviedky od tohto ruského autora, ktorý bol naozaj velikánom svojej doby. A čoby len tej doby, ale celej ruskej literatúry a dodnes patrí k tomu najlepšiemu vo svetovej literatúre. Toto sa síce fajn číta, ale čo ja na tom pravdy človek nezistí, pokým neprečíta nejaké jeho dielo. Veru, tých je požehnane. A navyše, väčšinou sú to krátke poviedky zo života bežných obyvateľov Ruska, ktoré dokonale zobrazujú to, ako sa žilo v tejto, vtedy cárskej,krajine. Povedal som si fajn, tak teda prečítaj si aspoň zopár jeho prác, aby si mohol povedať, či bol vážne taký skvelý.
Kto by niekedy nechcel vkročiť do sveta dávno minulého a žiť aspoň na moment v podmienkach, v akých žili naši predkovia ? Taký stredovek, kde sa to určite hemžilo rytiermi a krásnymi dámami by bol fajn, aj keď ten bodrel a špina v uliciach by niekomu mohla vadiť. Starovek taktiež neznie zle, teda ak by sa na nás usmialo šťastie a boli by z nás slobodní občania (muži) a žili by sme bežným životom alebo dokonca byť súčasťou typickej starovekej smotánky by tiež nebolo zlé. No ale čo taký pravek?